Zážitok plný zábavy, úsmevov a smiechu aj tak by sa dala popísať moja zlomenina členku.

Prečo ?

Posúďte sami!  Po tom ako môj členok bol majestátne vykĺbený v budove polikliniky prišla RZP. Musím povedať, že prišla veľmi rýchlo, keďže som ani nestihol spraviť kvalitnú fotku svojej nohy.

Po príchode RZP a opýtania sa mojich základných zdvorilostných otázok typu ako sa máte, aký ste mali deň, záchranárka mi profesionálne členok nasadila späť pri pokuse vyzuť mi botasku. Pokus dopadol úspešne a preto bolo na mieste sa ma opýtať, či vôbec chcem ísť do nemocnice. Vďaka kvalitnému šoku som sa cítil skvelo, takže moja prvá odpoveď bola: “ pohodička nikde netreba ísť“. Na šťastie pri jemnom opretí, môj členok začal vyskakovať do strán a správal sa ako želatína, v tedy som pochopil, že návšteva nemocnice by nebol až taký zlý nápad.

Úspešne som s dopomocou zvládol preskákať na jednej nohe dlhú chodbu a schody.

V sanitke som sa mal posadiť na predpripravené sedadlo a vyložiť si nohu na druhé sedadlo. Hneď na začiatku cesty, ani sme nevyšli z polikliniky, som pochopil, že to nieje dobrý nápad, keďže ma začalo poriadne triasť a požiadal som o presadenie. Trasenie spôsobilo, že moje zranenie nohy začalo už aj bolieť. Uložili ma na prenosné lehátko v tom sa bolesti nádherne stupňovali a začal som sa potiť. Ihneď sa ma pýtali na pitný režim, ja som im vysvetlil, že moje potenie je enormné stále a pred tým ako ma naložili som vypil 2.5l vody a za celý deň už je to piaty liter, že sa nemusia obávať. Zmerali mi tlak, teplotu a zistili, že všetko je v normále. Keďže bolesť sa stupňovala požiadal som niečo od bolesti, žiaľ v sanitke bol len MIG 400. Tak ten mi nedali ale mi dali infúziu na zavodnenie ( Istota ). Poviem pravdu aj keď v nemocnici sa z tohto postupu v RZP smiali vďaka Placebo efektu som znova necítil bolesť a cestu som prežil bez bolesti. V nemocnici ma odviezli na ambulanciu a zisťovali čo mi je, samozrejme najprv je potrebné znova zmerať teplotu, popočúvať tep srdca, nechať dotiecť infúzku a potom až ma poslať na röntgen. Túto pohodičku som si užíval až kým ma nepriviezli na RTG pracovisko, tam moja luxusná cesta na posteli končí. Prevalil som sa na stôl a spravili mi snímok. Pracovník ma poslal, že si mám odskákať na lavičku čakárne. Pozrel som sa na neho či to myslí vážne, on sa usmial na mňa, že to myslí smrteľne vážne. Tak som si bez pomoci odskákal na lavičku.

Tam ma čakali tri mladé rómky, ktoré sa smiali o dušu.

Pýtali sa ma ich štandardným hlbokým hlasom

“ Čo sa vám stalo? Dyk zlomená noha?“.

Ja som sa tiež slušne spýtal čo im je a zistil som, že jedna z nich má narazený prst, aj keď neviem, ktorá všetky mali skvelú náladu. Zo školy sa vypýtať tri na jeden narazený prst to je umenie. Možno aj tri budú mať naň marodku, ktovie. Pracovník RTG hneď ako vyšiel z pracoviska ma poslal odskákať si do ambulancie. Napočítal som presne 74 skokov. Pri mojom skákaní spoluobčanky spustili ešte väčší smiech. S radosťou ma pustili prvého do ambulancie. Ľahol som si na stôl a prišiel doktor, ktorý mi povedal, že je to zlomené, na moju otázku ako je to zlomené odpovedal chlapsky zlomené. Skvelé presne to som chcel počuť. Potom ma upozornil na to, že ostanem v nemocnici a zafačovali mi nohu. Na otázku do kedy doktor povedal, že dva dni. Sestrička pri prevoze na izbu ma upozornila na to, že ak niekoho nechávajú v nemocnici so zlomeninou, pôjde na operáciu. Ďakujem ti milá sestrička, za to že si mi dala takú krásnu rozlúčku, aby sa mi dobre spalo. Akonáhle ma uložili, som si začal užívať bolesti.  Našťastie keď som mal nohu vyloženú žiadne bolesti neboli. Zoznámil som sa so spoluležiacim s pánom v strednom veku so žalúdočnými problémami a zistil som, že vybavenie nemocnice je celkom slušné. Na každej izbe telka, umývadlo skrinky, lampičky no jedna báseň. Príchod sestričky po reakcii na moju žiadosť o barly sprevádzal ťukot bariel po zemi. Doniesla mi dve rozdielne barly, veľkosťou a typom a oznámila mi, že iné nemajú. Poďakoval som za ne a ihneď som šiel navštíviť toaletu. Tlak v nohe vďaka opuchu bol mimoriadne bolestivý, a aj keď som mal v sebe jemný doping v podobe novalginu, táto návšteva WC bola hlavne o bolesti. Rýchlo som sa vrátil vyložil nohu.

Ostal som prekvapený, keď som videl moje krásne čučoriedkové prsty.

Postupne zbeleli a ja som zas musel ísť na WC, infúzia začala účinkovať a ja som navštívil toaletu ešte 5x v rovnako intenzívnych bolestiach. V noci, keď som išiel sa vymočiť po šiesty krát, bolesti začali byť intenzívnejšie, na toalete som skoro odpadol, ale úspešne sa mi podarilo vrátiť späť. Začal som sa rovnako ako v sanitke potiť, zobudený spolubývajúci mi zbehol po sestru, ktorá mi dala ďalší novalgin a prezliekol som sa do suchého. Pomedzi moje návštevy toalety som študoval moje zranenie na internete. Vďaka bohu za dnešné smartphony a môžem sa stresovať po celú noc.Približne o tretej ráno mi došla baterka, ale aj tak som pozeral do blba a rozdumoval. Po čase som zaspal. Na veľmi krátku dobu, keďže už o piatej mi brali krv a merali mi teplotu. Nová sestrička sa ma spýtala či som sa umyl. Že mám tam sprchu. Ja, že ďakujem, pred zranením som bol v sprche, som čistý. Ona, že aj tak sa mám ísť aspoň troška umyť. Vysvetlil som jej, že mám čerstvo zlomenú nohu a mimoriadne bolesti, takže nemôžem sa ísť umyť. Trvala na mojom umytí a preto mi povedala, že mi prinesie nádobu s vodou. Mimoriadne potešený, že sa budem čistý umývať čakal som na sestru. Sestra priniesla lávor, ktorý predomnou vypláchla a napustila mi tam vodu. Na lávore bol nalepený nápis ranná stolica, takže to vo mne nevzbudilo túžbu sa umyť do čista. Na vizite mi primár povedal, že ak dnešný snímok bude rovnaký ako včerajší tak mi zajtra budú môcť dať sadru. Som sa tomu potešil. Zanedlho ma vzali na RTG pracovisko, konkrétne to bola sestra Mária. Bola veľmi príjemna staršia silnejšia sestra. Na odtlačenie mňa na vozíku musí byť sestra silná, nie som nejaké pierko. Zosnímkovanie prebehlo v poriadku a sestra ma vrátila na izbu, kde som čakal na svoj ortieľ.Čakal som viac ako 8h na výsledok od lekára.

Pomedzi to sa ma boli pýtať už štyri sestry, že ako je to s tou nohou.

Tiež čakali či ma budú rezať alebo nie. Vytrpel som si to čakanie, za ten čas pokecal som so spolubývajúcim. Na vizite mi oznámili radostnú správu, že nebude potrebná operácia a zajtra mi budú dávať sadru. Ďalšie chvíle v nemocnici už prebehnú bez stresu som si povedal. Spolubývajúci mi začal rozprávať o tom ako sa to jemu to isté stalo ako mne a že mal len 3 týždne sadru. Som si vravel skvelé. Ďalšia noc na izbe prebehla bez väčších problémov, v telke išli polodementné slovenské sériály, kde každý spí s každým alebo len bude spať s každým v milióntej časti toho istého trápneho veľdiela. Samozrejme nezabudnime, že išli naše krásne reality show, farma pohádaj sa v hlade a vyvolený postav si dom, ktorý ti spadne. Na nešťastie som bol nútený zaspávať pri zvuku týchto relácií, aj keď ani jeden z nás ich nechcel pozerať. Vedľa totiž ubytovali babku, ktorá vykrikovala na celú chodbu čudesné nezrozumiteľné vety pravdepodobne v klingonštine. Babka mala takú výdrž, že zvládla vykrikovať po celú noc. Preto ju bolo treba prehlúčiť aj keď dementnými rečami, ale aspoň v slovenčine. Po búrlivej noci ráno mi dali sadru. Oznámili mi, že budem mať 4 týždne sadru a potom mi k nej pridajú opätok, žiaľ nespĺňalo to moje predstavy na ktoré ma pripravoval spoluležiaci. Čo už, aspoň som mal čas napísať tento článok.